Skočiť na obsah

Ako chodím na bicykli v našom meste

Som Bystričanka. Bicykel v rodnom meste využívam na dopravu. Mám repasovaný dámsky mestský bicykel, starší ako ja. Dennodenne jazdím po cestách do práce, na nákupy, po okolí. Bicykel považujem za bežnú súčasť svojho života. Auto zatiaľ nepotrebujem. Naopak, bicykel sa mi vidí v mnohých ohľadoch lepší. Nepotrebujem miesto, ani eurá na parkovanie v centre. Pomerne rýchlo sa dostanem všade, lebo rozloha mesta je malá, i najvzdialenejšie body sa dajú na bicykli za krátky čas spojiť. V špičke je bicykel omnoho rýchlejší ako preplnená MHD. Mesto je rovinaté, ak nerátam Rozkvet, preto pri prekonávaní vzdialeností nemusím podať olympijský výkon. Dajú sa použiť skratky, do ktorých auto neprejde. Ak je zápcha a kolóny na križovatke nemajú konca, s trochou šťastia sa dá popri krajnici prekľučkovať dopredu, na začiatok pruhu. Preto sa cítim na bicykli viac slobodná.

Kto v Považskej bicykluje, vie, že nie všetko je ideálne. Slobodný pohyb cyklistu je v našom meste hatený viacerými dilemami. Kto nejazdí, môže si to aspoň predstaviť.

Každé ráno vyrážam z konca Lánskej – od nemocnice. Ak je premávka príliš hustá, neskúšam prejsť cez prechod pri nemocnici. Naviac musela by som pokračovať jednosmerkou na Nemocničnej ulici – popri 1. ZŠ, a to sa predsa nesmie. Kačkám pri Domanižanke zamávam popoludní cestou z práce. Preto volím alternatívu – hlavná cesta a dávam si pozor, aby sa znenazdajky neotvorili ľavé dvere niektorého z áut, parkujúcich na jej okraji. Autá, väčšie- menšie, ma predbiehajú. Pred kruhovým objazdom však všetci spomaľujeme. Poslední budú prvými a prví poslednými, prekĺznem dopredu a pokračujem v smere centrum. Mohla by som ísť cez Okružnú, no Kuzmányho ulica bude zapchatá a cesta popod cintorín sa mi zdá priúzka. Na začiatku Lánskej, pri úrade práce, mám prednosť, no nie všetci vodiči považujú bicykel za vozidlo, resp. dostatočne asertívne vozidlo. Veľké auto, módna manifestácia spoločenského statusu, umožňuje vodičovi pocit neohrozenosti. Mne cyklistke spôsobuje vedomie reálneho ohrozenia.

Nasleduje druhá dilema. Pešia zóna v centre alebo šialená hlavná križovatka. Ako sa stala inteligentnou, objavuje sa tam minimum cyklistov. Uvidíme, čo sa zmení po otvorení diaľnice. Ďalším mínusom tejto trasy sú vyjazdené koľaje na Štefánikovej ulici, vďaka ktorým musí cyklista balansovať na asfaltovom hrebeni. Pešia je pre bicykel zakázané územie, ale bežne tadiaľ chodíme, nie?

Podchod – z rýchleho cyklistu sa stáva pomalý chodec, preto ho mnohí na ceste do práce nevyužívame. Odvážnejší pokračujú popod hotel Manín, aby prekrižovali štvorprúdovú Štúrovu, kde vedome porušujú zákon. Zaujímavé je, že na začiatku Železničnej ulice, kam smerujú, je značka Koniec vyhradenej cestičky pre cyklistov. Obyčajne Murphyho zákony a inteligentný systém hlavnej križovatky zabezpečia, že sa tu brzdí a čaká, kým prefrčia kamióny všetkých národností. V duchu myslím na cyklopruhy, priechody pre cyklistov a iné samozrejmosti v známych i neznámych európskych mestách, ktoré som mala možnosť opáčiť. Červená na križovatke – šanca prejsť. Iste je to pre šoféra kamiónu v opačnom smere zábavný pohľad, ako sa malý dámsky bicykel “plazí” popred jeho nárazník a majiteľka bicykla vykúka do druhého pruhu, aby sa prepravila na Stred. Koledujem si o pokutu.

V jednosmerke Železničná prekonávam dva retardéry. Pred výstavbou diaľnice bolo možné pokračovať k budove bývalého hotela Elán, dnes odbočujem cez Hviezdoslavovu na “križovatku pri policajtoch”, teda k pylónu, čo po nich zostal. Štefánikovej sa nevyhnem. Pod Orlovským mostom sa zaradím do ľavého odbočovacieho pruhu a čakám. Stáva sa mi, že ma pri odbočovaní vľavo, k Pamätníku, niektorý nervóznejší automobilista-nedočkavec predbehne sprava. Každý sa predsa do práce ponáhľa...

Popoludňajšia situácia je kritická. Opäť riešim dilemu, či to risknem cez preplnenú Štefánikovu a vychutnám si hlavnú križovatku “v priamom prenose,” alebo to vezmem cez Okružnú, zúženú z dôvodu výstavby diaľnice. Tak alebo onak, môžem bicyklovať na križovatku pod Rozkvetom, môžem prekráčať podchodom, pomaly cez centrálnu mestskú zónu k priechodu pre chodcov pri Diamone, na Lánsku, k Domanižanke. Môžem ale nechcem. Chcem cyklocestu, po ktorej by cyklisti bezpečne a priamo prešli od Zakvášova po železničnú či autobusovú stanicu.

Kto v Považskej chodil a chodí na bicykli, vie, že cyklista musí byť najmä v poslednom období viac ako opatrný. Bicykel je v našom meste síce tradičný celoročný dopravný prostriedok, no dopravné riešenia naň stále nemyslia. Dúfam, že slobodná jazda, ktorú mi dve kolesá bez motora umožňujú, sa nestane v budúcnosti uštvaným útekom pred tisíckami áut mojich spoluobčanov.